skoro ráno kráčame chodníkom zo Štrbského Plesa.
Hlavu mi skláňa a tam ľaľa: Zvonček šťastia
ďaleké štíty, tuším, že aj odtiaľ sem sú kráne výhľady
kvietky ma tu potešili
keby sa tak dalo rozbehnúť sa po hrebeni a prebehnúť na ďalší pekný štít
potom si omočiť nohy v studenej vode niektorého z plies
hrebene, jeden krajší ako druhý
Tatry sú parádne
čiastočne pod oblakmi, čiastočne slnkom zaliate
také malé a pritom také veľké
plné života, skál, pokoja a ticha
a zazvonil zvoniec, ale toto ešte nebol koniec.
ešte pohľad do doliny, Furkotskej
a tu pohľad na opačnú stranu, kde sú iné tatry, ale tá romantika...
a už dole v necivilizovanej civilizácii.
Teraz môže zazvoniť zvoniec, ale rozprávky snáď nikdy nebude koniec. Nabudúce.